utorok, 12 november, 2019

Zima pomaly klopala na dvere. Fúkal silnejší vietor, na stromoch sa len kde-tu objavil žlto-červený list. Inak bolo krásne, typické októbrové počasie. Uličkami Toronta kráčalo veľa ľudí užívajúcich si jeden z posledných jesenných dní, no jedna osoba zvažovala svoje kroky. Mala to namierené do miestneho obchodného centra, kde išla predstaviť svoju knihu. „Bál som sa, bál som sa ako ma ľudia prijmú. Celú cestu tam som si hovoril, čo som to urobil….,“ spomína na jeden z najťažších okamihov svojho života už bývalý hráč NHL a víťaz Stanley Cupu. Theoren Fleury však nikdy neoľutoval tento deň, práve naopak. Inšpiroval ho. „Ukázalo sa tam asi štyristo ľudí, začal som im podpisovať knihy. Kútikom oka som zazrel muža v rade. So sklonenou hlavou zvieral moju knihu v náručí, kráčal veľmi pomaly. Podišiel ku stolu, položil naň knihu, pozrel mi do očí a povedal mi: Ja tiež,“ opísal svoj zážitok z Toronta hráč, ktorý v najlepšej hokejovej lige strelil 489 gólov a celkovo nazbieral až 1167 bodov v 1161 zápasoch, no najväčší zápas odohral až po ukončení hokejovej kariéry.

Raketový vzostup

Theo začal písať svoj hokejový príbeh na jeseň 1984 vo Western Hockey League, v jednej z troch najkvalitnejších juniorských súťaží v Severnej Amerike. Ani impozantné výsledky, ani prezývka „malý Wayne Gretzky“ nestačili k tomu, aby skautov a samotné tímy presvedčil, že jedno je zlá povesť, ktorú už v tej dobe mal, a druhé jeho profesionalita. Do kariet mu nezahrala ani výška, na NHL bol príliš malý. Na drafte v legendárnej Joe Louis Aréne preto prišlo prvé trpké sklamanie. Theo musel čakať. A čakal dlho. Až v šiestom kole prišiel jeho čas, doslova sa zľutovali v Calgary Flames. Vtedy to ešte nevedeli, ale práve ich voľba bola v danom roku vôbec tou najlepšou. Fleury svojimi výkonmi v ďalších rokoch zatienil hráčov, ktorí boli vybraní z prvého, či druhého miesta. Boli nimi Pierre Turgeon a Brendan Shanahan.

Theo Fleury plnil dva roky rolu kapitána Calgary Flames

Fleury cestu do NHL nemal vôbec vydláždenú. Potom, čo si pretrpel draft, musel ešte jednu sezónu čakať, kým vôbec dostal šancu skutočne sa predviesť. Najskôr však smeroval na farmu, kde strávil skoro štyri mesiace. Následne jeho kroky smerovali do chladnej Alberty, do mesta bielych golierov. Hneď v úvodnej sezóne zažiaril, v základnej časti mal skoro bod na zápas. V play-off sa stal kľúčovým artiklom na ceste Calgary za prvým, a doposiaľ posledným, Stanley Cupom v takmer päťdesiat ročnej histórii. Kanadský hokejista sa v Calgary zabýval. Na ďalších deväť sezón tam našiel domov, a stal sa žijúcou legendou organizácie. Fleury vytvoril veľa klubových rekordov, ktoré prekonal až o dva desaťročia Jarome Iginla. Jeden pamätný zápis však nedokázal vymazať ani on.

Bol deviaty marec v roku 1991, kedy do Calgary pricestoval St. Louis Blues. Fleury prežíval životný rok, tréneri mu natoľko verili, že ofenzívnu hviezdu nechávali hrať aj v oslabeniach. Theo proti Blues strelil hattrick, nič nezvyčajné. Všetky tri góly však dokázal streliť v jednom jedinom oslabení. Nič podobné sa nikdy žiadnemu inému hráčovi nepodarilo. V polovici sezóny 1998/99 sa Fleury prvýkrát v NHL sťahoval. Calgary ho vymenilo do Colorada Avalanche. Nové pôsobisko mu nevyhovovalo, odišiel po pol roku. Ďalšie tri ročníky hrával za New York Rangers. Poslednou zastávkou v jeho kariére, aspoň čo sa týka NHL, bolo Chicago Blackhawks.

Trauma, trauma a zas trauma

Theo Fleury mal drsné detstvo. „Žil som v neustálom strachu, v úplnom chaose,“ povedal v jednom rozhovore. Jeho otec bol alkoholik a neúspešný hokejista, malý Theo a jeho brat nemali podporu ani u silno veriacej matky, ktorá holdovala závislosti na liekoch a drogách. Obaja rodičia sa o svoje ratolesti vôbec nestarali, nezarábali veľa a to, čo našetrili, investovali do svojich „koníčkov“. Jediné, čo si Theo z ich vzťahu odniesol boli traumatické spomienky, plné bolesti, ktoré neskôr poznačili aj jeho manželský vzťah. Ešte ako desaťročný musel žobrať, aby prežil. V tom čase mu podal pomocnú ruku tamojší kňaz, ktorý nikdy nenahlásil na polícii, že zo zvončeka pravidelne miznú peniaze. Vedel, že keby Theo nekradol v kostole, musel by kradnúť inde. Kňaz však zomrel na infarkt a malí Fleuryovci boli opäť na začiatku, bez jedla a oblečenia. Ujali sa ich susedia, hlavne rodina Peltzových, ktorá obom chlapcom zaplatila školy a Thea podporovala aj v jeho veľkom sne, hrať v NHL.

Keď bol Theoren v puberte, dostal od života najťažšiu lekciu. Ako talentovaný hráč sa dostal až do WHL, kde hrával pod uznávaným trénerom Grahamom Jamesom, ktorý okrem toho, že učil kanadských chlapcov hrať kombinačne (pozn. autora: európsky štýl hokeja), zanechal stopy na ich psychike. „Mal som 14 rokov, keď to začalo, a trvalo to celých dva a pol roka. V tomto období ma tréner asi 150-krát znásilnil,“ opísal Fleury so slzami v očiach najdesivejší zážitok vo svojom živote. „Doma som nikomu nič nepovedal, nikoho to ani nezaujímalo. Rodičom neprišlo divné, že som dve noci do týždňa strávil u trénera. Ani kamarátom som nič nepovedal, hanbil som sa. Cítil som sa vinní, nevedel som, komu mám veriť. V tú chvíľu bol tréner najdôležitejším človekom v živote, a on mi hovoril, že je to správna vec.“

Alkohol, drogy, sex a smrť

Po dva a pol roku sa problémy neskončili, ale iba začali. „27 rokov som kvôli tomu nemohol spávať. Pretože som bol znásilňovaný v tmavej miestnosti, kde som nič nevidel, zakaždým, keď som v noci zatvoril oči, bol som opäť v tej tmavej miestnosti a čakal som na toho muža, aby si na mne dokázal svoju silu.“ Fleury hľadal spôsob ako sa vyrovnať s tým, čo sa mu stalo. Kňaz, ktorý sa o neho staral bol mŕtvy, vzťah s rodičmi nemal skoro žiadny, a susedia mu dávali len peniaze. Vo svojom živote nemal človeka, s ktorým by sa mohol o všetkom porozprávať. Pomoc našiel v alkohole. „Stal som sa závislým na alkohole, drogách, sexe a gamblerstve. Päťdesiat miliónov dolárov pretieklo mojim krkom, preletelo mojim nosom a spadlo do káps majiteľov kasín po celom kontinente. Každú noc som spal s inou ženou, spával som s hocikým, koho som zbalil v bare. Snažil som sa prekonať tú bolesť a utrpenie, no musel som čeliť následkom, ktoré prišli s týmito neresťami. Vedenie NHL ma doslova vykoplo z ligy.“

Hokej hral kľúčovú rolu v živote Thea Fleuryho. Učaroval mu v dobe, keď si doma prežíval peklo. Držal ho nad vodou, keď bol obeťou sexuálneho zneužívania. Ľudia, s ktorými popíjal a drogoval o ňom dokonca povedali, že len keď hral hokej, tak bol triezvy. Po tom, čo ho vedenie ligy suspendovalo na dobu neurčitú, prišiel aj o poslednú radosť vo svojom živote. Už ďalej nevládal, uvažoval o smrti. „Boli dve hodiny v noci, bola to ôsma noc v rade, ktorú som nemohol zaspať. Zobral som pištoľ, nabil ju a hlaveň vložil do úst. Ukazovák sa mi triasol na spúšti. Sedel som tak celú večnosť, klepal som sa tak, že mi hlaveň cvakala o zuby. Mala chuť samoty, bola studená,“ vykreslil desivé rozhodovanie olympijský víťaz, ktorému v tom čase nepomáhal už ani alkohol. „Moje normálne ja mi hovorilo, aby som to nerobil, že sa všetko zlepší. Druhý hlas však na to odpovedal, že nikdy sa to nezlepší… Rozhodol som sa, vytiahol som zbraň z úst a hodil ju na zem.“ Zaspal.  

Bojoval a vyhral

Nie každý príbeh má šťastný koniec. Na svete sú milióny ľudí, ktorí podľahnú svojim závislostiam, ktorí padnú na samé dno, a už sa z neho nikdy nevyhrabú. Theoren Fleury však povedal nie, rozhodol sa vzdorovať. Potom ako sa zobudil, jeho život sa zmenil. Okamžite nastúpil na protialkoholické liečenie, vyliečil sa, znovu sa oženil a založil si rodinu. Po šiestich rokoch mu NHL dovolila vrátiť sa. Mal už 40 rokov, keď nastúpil na tri prípravné zápasy za Calgary Flames, za tím, kde dodnes fanúšikovia jeho meno vzývajú. V tom úplne poslednom rozhodol o víťazstve „Plameňov“ nad New York Islanders. Fleury premenil rozhodujúci nájazd. Hlásateľ na štadióne pri oznamovaní mena strelca gólu plakal od dojatia. Hodinu po zápase však vedenie Calgary oznámilo, že Theo sa neprebil do ich tímu. Hráč na to reagoval tým, že nikde inde už hrať nechce a ukončil svoju zaujímavú kariéru.

O pár mesiacov neskôr sa na poličkách v kanadských kníhkupectvách objavila kniha o jeho živote. „Nemal som žiadne očakávania, chcel som len buchnúť kopec vecí na papier, vrhnúť na všetky tie udalosti posledný pohľad a dať to na správne miesto, do minulosti. To bol dôvod, prečo som sa rozhodol publikovať túto knihu.“ Fleury si myslel, že dal bodku za celým príbehom, bola z toho len čiarka. V Toronte pochopil, že nebol jedinou obeťou sexuálneho zneužívania. Ďalších šesť rokov cestoval po celej Amerike, a snažil sa stretávať s ľuďmi, ktorí si prešli rovnakou traumou. Tá viedla k jeho úplnému vyliečeniu sa. „Trauma je lanom, čo nás všetkých spája. Vonku je veľké množstvo ľudí, ktorí sú zraňovaní, a potrebujú bezpečné miesto na rozpovedanie ich príbehu. O tom to celé je. Je to o zdieľaní svojho príbehu bez hanby, bez strachu a o pocite byť v bezpečí. To, čím som si musel prejsť ja, si prejde každé tretie dievča a každý piaty chlapec. Keď som napísal knihu, bál som sa, aké následky to bude mať. Vy ostatní ste ma však neponižovali, dali ste mi silu. To bolo všetko, čo som potreboval,“ uzavrel Theoren Fleury, ktorý abstinuje už 14 rokov.

Kariéra Thea Fleuryho v skratke
Tags: , , , , , , , , , , , , , , , , ,
Som aký som, niekto musí byť zlý :)

Related Article